nedeľa 20. júla 2014

Prečo je strašne super byť vílou

O zmene mojich vlasov určo vie už každý. V zelenej som už viac ako týždeň a páči sa mi to. Nielen každý deň prečesávať zelené vlasy, alebo nachádzať po sebe zelené stopy. Ľudia síce na vás pozerajú preľaknutí, ale potom si zvyknú. Usmievajú sa. V práci vám to síce pochvália, no neviete čo si vskutku ozaj myslia. Alebo sa spýtajú, či som to tak chcela, alebo len nevydalo. Hej, chcela. No najviac ma potešilo, keď už asi šieste dieťa poťahalo za ruku otca, že aha oci, víla! Tak nejak ma to vrátilo do táborových čias (jo, 3 roky som bola animátorkou v detských táboroch). Tieto chvíle som si najviac užívala a niekedy mi aj dosť chýbajú. Deti majú vo vás vzor, majú vás mega radi a vy im môžete povedať čokoľvek a uveria. Napríklad ako raz uverili môjmu 40ročnému veku. Alebo keď som im celý týždeň stále ukazovala trik s odťatým prstom. Alebo mojim fantazijno-mimozemsko-romantickým rozprávkam na dobrú noc. Hmm, chýba mi to. No fakt. Aj keď na Pohode v rade pred stánkom sa jednému dieťaťu asi rozplynuli všetky predstavy o dobrej víle, keď ťahala za ruku mamu "aha, víla", a mama na to - áno, víla. Ja som sa otočila, usmiala a išla preč. S fľašou vína.





a tu ešte foto, keď som mala čerstvú farbu:


2 komentáre:

  1. Odpovede
    1. :) dakujem. Planujem to este obnovit, lebo sa to rychlo vyzmyvava.

      Odstrániť